摘要:Je jednou z výra zných postáv gréckeho spisovateľského umenia. Jednými neustále odsudzovaný z kacírstva a inými rovnako dlho stavaný na oltárny piedestál svätcov. Kontroverznosť osoby však môže byť aj zárukou jej výnimočnosti. Veď,ako sa postaviť k mužovi koketujúcemu cez deň s leninizmom a ktorého ešte v ten večer nájdeme v hlbokej meditácii o Kristovom utrpení? Mal naň vplyv tak Bergson,ako i búrlivý a neskrotný Nietzsche. Tu sa ešte len vnára do tajomstiev ticha,a tam je už z neho zas ten neúnavný krikľúň. Je nadšený pozitivizmom,je uchvátený mystikou. Štúdium práva v Aténach v ňom rodí túžbu po spravodlivosti,filozofia na Sorbone zas prebúdza hľadanie zmysluplnosti ľudského života. Slovo,ktoré vystihuje tohoto človeka,sa vynára z útrob jeho života – boj. Boj,alebo ako ho radšej nazýva sám Kazantzakis: plameň. Azda práve pre túto plamennú povahu večne zápasiaceho človeka sa stal obdivovaným autorom mnohých známych mysliteľov. Spomedzi mnohých spomeňme aspoň jedného,Alberta Camusa,ktorý o Kazantzakisovi napísal jeho manželke: „Choval som veľký obdiv,a ak dovolíte,istý druh lásky k dielu Vášho manžela… Patrím k tým,ktorí cítia a budú i naďalej pociťovať tú prázdnotu,ktorá po ňom zostala.“ Kto aspoň trochu pozná Camusove a Kazantzakisove diela,rýchlo pochopí,čo majú spoločné: vyrovnávanie sa s ľudským osudom a príťažlivý opis prostredia či krajiny,v ktorej sa dej tej-ktorej knihy odohráva. To súvisí aj s láskou oboch k cestovaniu (nie k turizmu!). Obaja sú autormi niekoľkých cestopisov. Sám Kazantzakis mal jedno prianie,aby mohol osem mesiacov cestovať a štyri byť sám. Cestovanie nebolo preň len záľubou,bolo jeho bytostným prežívaním slobody. Precestoval Áziu,Afriku a Európu. Do Ameriky mu však v Grécku nevydali pas. Cesta „po červenej čiare“ bola preň synonymom života a mala vzostupný charakter: začína sa pri človeku a potom už len stúpa,aby našla svoj koniec u Boha.